Smrť
Podľa toho, čo sme uviedli, je teda smrť ukončením života na Zemi a narodením do astrálneho sveta. Kvôli tejto dôležitej udalosti prídu mnohí mŕtvi príbuzní a známi privítať nového obyvateľa záhrobia. Umierajúci ich vníma svojimi jemnohmotnými duševnými zmyslami, lebo po smrti tela už nevníma hmotnými zmyslami. Keď duša vyjde z tela, ostáva v blízkosti pozostalých a vníma všetko, čo hovoria a robia. Rozpráva sa s nimi, dotýka sa ich, presviedča ich, že nezomrela, ale nik ju nepočúva. Zákon rovnorodosti zabraňuje vnímať nerovnorodé dojmy, preto živí nedokážu vidieť dušu, ani počuť jej hlas. Takisto necítia dotyky duše na svojom tele.
Vyspelá duša sa po smrti tela veľmi rýchlo odpúta od pozemského tela, s ktorým je počas života spojená jemnohmotnou astrálnou šnúrou. Väčšinou už necíti bolesti pred smrteľným zápasom, i keď telo vydáva ťažké vzdychy, lebo z neho vykĺzne rýchlo a ľahko. Opačne je to pri nedostatočne vyvinutej duši, ktorá v dôsledku ťažkej váhy ostáva spojená s telom dlhšie, preto prežíva aj bolestný smrteľný zápas. Nie je zriedkavosťou, že vníma aj svoj pohreb a často cíti aj pitvu a rozklad tela. Zákon rovnorodosti ju dlho drží pri tele, kým dozretá, ľahká a jemná duša sa od neho oddelí rýchlo v dôsledku veľkej rozdielnosti.
Príbuzní môžu niekedy mŕtvemu nechtiac uškodiť. Ak duša rýchlo opustí svoje telo a šnúra, ktorá ju s ním spája, nie je ešte pretrhnutá, na silné náreky a zúfalé volanie príbuzných sa dobrovoľne do neho vracia. Chce im povedať, aby netrpeli, lebo žije, ale na inej úrovni. Lenže oni aj tak nepočujú a nevidia. Návratom do tela však duša prežíva smrteľné muky, ktorých mohla byť ušetrená.
Podľa čoho sa pozná vyspelá duša? Nemusí to byť vždy duševne vzdelaný alebo nábožensky orientovaný človek. Mnoho tzv. hlboko veriacich nemá vôbec vyspelú dušu a naopak, nejeden ateista ňou môže disponovať, ak jeho pohnútky a činy sú čisté a nezištné. Niekedy človeka s vyspelou dušou jeho okolie ani nespozná, lebo jej kvality sa často neprejavujú navonok.
Smrť by sme mali brať ako niečo zákonité, nevyhnutné, čo je často určené už pred narodením. Aj predčasná smrť je väčšinou plánovaná. Preto pomstu a krivdu treba ponechať na večné zákony. Veď smrťou sa nič nekončí, iba sa mení prostredie a forma života. Z hrubohmotnej Zeme prechádza človek do jemnohmotnej, kde pokračuje v ďalšom vývoji.
Jediným majetkom, ktorý si človek odnáša po smrti do večnosti, je duša. Všetko ostatné smrťou zaniká. Aj rozumové poznatky, lebo rozum je len jemnejšia časť mozgu - hmoty.